„Drahý, to nemyslíš vážne," dodala som s radostným tónom, úsmevom, vycerenými zubami a padnutou sánkou.
Veru, pohľad na mňa v ten moment nebol asi najkrajší. Vyzerala som ako by som v tú chvíľu zazrela Santu na saniach, ducha či Lochnessku príšeru.
„Samozrejme, že to myslím vážne. Vieš, že chcem s tebou stráviť celý svoj život. A chcem aby každý okamih bol pre teba zážitkom. Prajem si, aby každá spoločná minúta nášho života bola neskutočná. Musíme si život užívať, veď sme ešte mladý, " dodal s úsmevom Juraj.
„Ty si ale komik. Tak strašne ťa ľúbim. A ďakujem, za všetko, čo pre nás robíš."
„Jurko a prečo si to takto urýchlil? Prečo cestujeme už o dva dni? Veď nás nestihnem pobaliť a dokonca neviem, či mi v práci dajú jedenásť dni voľna. No, tak toto bude problém."
„Moja, nič sa neboj všetko je už zariadené. Dovolenku som ti vybavil, letenky máme doma a s balením si hravo poradíš. Ty v tom máš už prax a tie naše výlety sú toho dôkazom. "
A tak sa aj stalo. O dva dni sme už sedeli v lietadle. Ja, Juraj, dva veľké kufre a nejaká tá príručná batožina. Garáž zatvorená, plyn vypnutý, Kevina nemáme, tak môžeme cestovať. Nikto nás rušiť nebude. Odlietame, smer Bora Bora.
V minulosti bolo s cestovaním dosť problémov. Nemohli sme chodiť, kam sa nám zachcelo. Ale to je už iná kapitola. Je to príbeh inej doby, ktorá chvalabohu pominula. Neviem si predstaviť, že by tento režim pokračoval. My ako scestovaná rodinka by sme asi sedeli doma na zadku, alebo by sme skúmali len povolené miesta. Ale naspäť k môjmu darčeku. Nášmu darčeku, ktorý sme si rozbalili a vo večerných hodinách sme už dýchali príjemný morský vzduch Polynézie. Na ostrove nás už čakali ostrovania, domorodci, miestni, hovorme im ako chceme, no privítali nás veru úctivo. Pred vstupom do hotela sme sa museli zúčastniť privítacej party. Veľa ovocia, morské príšery, rôzne šalátiky a všetko to bolo podávané na veľkých strieborných podnosoch. Ľudia, ktorí cestovali s nami sa na to jedlo doslova vrhli. My s Jurajom sme si dali len pohár šampanského, trochu ovocia a pobrali sme sa do svojho súkromného dreveného domčeka. Neviem, či sú to už roky alebo len to cestovanie, lebo unavení sme boli obaja ako psy. Ani sme si nestihli odpratať tie lupienky, ktoré boli naaranžované na posteli v tvare srdca. Ľahli sme si na obrovskú posteľ a v momente sme zaspali.
Ráno som sa zobudila okolo ôsmej. Keď som otvorila oči, v prvú minútku som si myslela, že som v raji. Ani som si večer nevšimla, že nad našou posteľou je veľký biely baldachýn. Možno som si ho aj všimla, len som tomu nevenovala toľko pozornosti. Bolo to prebudenie ako z rozprávky.
Nasledovali raňajky na terase nášho útulného domčeka. Občerstvili sme sa a šli sme na pláž. Tam môj muž preskúmal všetky atrakcie, ktoré ostrov ponúkal. Rozhodli sme sa, že sa v priebehu dovolenky pôjdeme potápať, urobíme si preteky na kajakoch a po večeroch si budeme užívať nočný život.
Bol asi tretí deň našej dovolenky, keď sme sa pobavili tak, že som sa smiechom až šúľala po zemi. Normálna prechádzka po pláži. Západ slnka. Romantika. Všetko nám hralo na tú správnu nôtu. Lenže, zrazu sme kráčajúc zbadali mladú dvojicu, mohli to byť tridsiatnici na svadobnej ceste, ako sa nahí kúpu neďaleko od nás. Ja by som si ich ani nevšimla, to len môj muž, keď ich zbadal hneď dodal: „Eva a Adam v priamom prenose. Mala si pravdu toto je skutočný raj. To mně poser."
To ,,to mně poser" vraví s českým prízvukom asi celý život. Minimálne odkedy ho poznám určite. Už párkrát som mu vravela, že moment prekvapenia sa dá vyjadriť aj ináč. Napríklad to je úžasné. Ale on ma stále vysmeje, keď mu mením jeho slovník. Je to proste môj komik. Ale neodbočujme od Adamovho a Evinho rúcha, ktoré sa nám ešte párkrát mihlo pred očami. Manžel v tú chvíľu, keď sme prechádzali okolo nich, dostal bláznivý nápad. Oni vo vode. My na suchu. Ich šaty len pár metrov od nás. Juraj mi len vravel, nech si vyzujem sandále, pretože o chvíľku budeme utekať. Najprv som myslela, že si chce zabehať po pláži. Omyl! Juraj vzal oblečenie mladých nudistov a začali sme šprintovať. Bolo to možno dvesto metrov, ktoré sme si zabehli a potom sme ich oblečenie položili na barovú stoličku v jednom podniku blízko pláže. Jeden z nudistov po nás chvíľku pokrikoval niečo v španielčine a chcel sa za nami rozbehnúť, no keď začal utekať a bol už skoro celý z vody von, tak mu to došlo. Zastal. Vrátil sa späť k priateľke do vody. V tú chvíľu si zrejme museli premyslieť, kto pôjde hľadať niečo, čím by skryli svoje prednosti.
O nich sme sa už nestarali. Bola to akcia dňa. Adrenalín, ktorý som si s manželom už párkrát zažila. Jeho „geniálne" nápady nemajú chybu. On robí bláznovstvá práve vtedy, keď to najmenej čakám. No verím tomu, že práve jeho spontánnosť nás tak omladzuje. Pravdupovediac ani jeden z nás sa necíti na päťdesiat. A tak to má byť!