Žijem v normálnej rodine. Verím v Boha, chodím do kostola, študujem na vysokej škole. Ak stretnem človeka, ktorého poznám, pozdravím sa, usmejem sa a ak mám čas, prehodím pár slov. Žijem tak, aby sa moji rodičia za mňa nemuseli hanbiť. No verte alebo nie, občas mám chuť vyviesť niečo úplne bláznivé alebo aspoň vytvoriť situáciu, v ktorej sa nebudem riadiť pravidlami. Spomeniem aspoň jednu:
- ak sa prechádzam po škole a vidím zatvorené dvere učebne, v ktorej sa práve učí a z vonkajšej strany sú kľúče, pociťujem nutkanie pretočiť kľúčikom a zamknúť študentov a prítomného vyučujúceho :)
Mám 21 rokov. Ako cítim sa dospelo, no to malé dieťa sa vo mne z času na čas prebudí a túži robiť bláznovstvá. Ak stretnem niekoho podobne bláznivého, tak určite s ním:
- budem behať po daždi, nech zmoknem až do nitky, tak ako sa mi to stalo v detstve...
- vyjdem na ten najvyšší vrch, ktorý v daný moment bude nablízku a vykričím všetko, čo som kedy chcela vykričať do celého sveta...
Už len za seba môžem povedať, že sa snažím žiť tak, aby som si každý večer mohla povedať, že aj tento deň stál za to. Viem, že v každom z nás je mále dieťa, ktoré by sme mali z času na čas vypustiť, nech sa vyblázni. Nepotrebujem byť v živote zahrnutá hodnotnými vecami, stačí mi, ak budem obklopená skvelými ľuďmi, s ktorými strávim neopakovateľné chvíle. Nechcem spomínať na to, čo všetko som si v živote kúpila. Túžim, aby moje spomienky boli o tom, s kým som čo zažila.
Takže, hŕŕŕ za novými zážitkami.
Nech každý deň stojí za to!