Cez kľúčovú dierku - 1.časť

Autor: Eva Faithová | 3.12.2011 o 17:30 | (upravené 3.12.2011 o 22:37) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  657x

Neviem, čo ďalej. Chýbaš mi práve. Kde si sa podel? Neviem, čo ďalej. Počkáš ma hore? Nechápem tomu. Neverím, že tvoj pohľad nezbadá zore. Čierna tma obmýva deň. Aj keď slnko svieti, moje šťastie zhaslo s tvojím odchodom. Vyhasla svieca. Nedokážem zapáliť plameň. Už nezasvietiš.   Slnečné lúče pálili na čierne odevy smútiacej rodiny a priateľov. Bola horúca augustová sobota. Deň, keď ľudia odchádzali so svojimi rodinami na kúpaliská a dobrodružné výlety. Moje dobrodružstvo pominulo. Moje dobrodružstvo leží len tak nehybne. Vyzerá ako by len spal. Ja stále čakám, že pohne čo by len očným viečkom. Čakám, že ma práve on preberie z tejto nočnej mory a pripraví mi rannú kávu. Kávu, ktorú sme obaja neskutočne milovali.

Juraj mi raz vravel, nech to s tou kávou nepreháňam. Nech si do nej nesypem toľko cukru. Vedel, že už máme svoje roky a obezita, cukrovka či iné choroby sú pre ľudí v našom veku rizikom. Ale ja milujem sladkú kávu. Celý môj život je s ním taký sladký. Bože môj. Veď on tu už nie je. Už nie je medzi nami. Už nie je pri mne. Neviem, čo ďalej. Celý pohreb som prerevala. V mojom vnútri sa odohrával veľký boj samej so sebou. Môj mozog vedel, že sa práve teraz lúčim so svojim mužom. Vedel, že stojím na jeho pohrebe. No nazvala by som to naším pohrebom, pretože jeho smrťou sa končí aj moje šťastie. Mozog tomu rozumel, no srdce nie. Vo vnútri som sa hnevala na celý svet a aj na neho, že toto dopustil a nechal ma tu samu.

„Mama si v poriadku?"

„Mami? Prosím ťa neplač," naliehala na mňa dcéra Vierka.

„Ale, keď to nejde. Neviem, čo mám robiť. Je to strašné."

„Ja viem. Aj pre nás to je ťažké."

„Musíš byť silná. Už len kvôli mne a Tomášovi. Vieš, že aj môj Matej ťa má rád a rovnako bábätko, ktoré s Matejom čakáme sa už na teba teší. Musíš to zvládnuť, veď máš pre koho žiť."

„No ja neviem, či to dokážem. Budem na všetko sama. Na takúto situáciu som ešte nebola pripravená. Nie teraz. Nie takto. Nie bez neho," dodala som s neutíchajúcim smútkom v hlase.

 

A tak sa aj stalo. Ešte pár dní po pohrebe pri mne zostali moje deti. Oni mi stále pripomínajú, že už ich nemám takto volať. Obaja totiž majú vlastné životy. Vierka dokonca aj rodinu. No pre mňa to budú stále moje malé deti. Ešte, že Jurko stihol aspoň jej svadbu, keď si už na Tomášovej bohužiaľ nezatancuje. Uplynuli dva týždne od pohrebu a ja s Tomášom sme odprevádzali Vierku na vlak. Musela už odísť, pretože od pondelka mala nastúpiť naspäť do práce. Nemohla som ju tu držať nasilu. Každým dňom sa jej po Matejovi viac a viac cnelo a čakala ju aj ďalšia návšteva gynekológa, kde by jej už mali prezradiť pohlavie dieťatka.

 

„Mamina, prosím ťa, drž sa. A nie, že budem počuť, ako sa trápiš. Bráško a ty jej ešte spríjemni tých par dní, kým odletíš späť do Ameriky."

„Neboj ségra, ja sa o ňu postarám. Pri mne príde hneď na iné myšlienky."

„Tak to dúfam, veď si budeme volať."

„Ok, Vierka. Ozvi sa, keď dorazíš do Blavy."

„Šťastnú cestu moja. Dávaj si vo vlaku pozor na veci, nie že ťa nejaký lapaj okradne. A hlavne si dávaj pozor na to malé," zakričala som, keď nastupovala do vlaku.

„Mami, prosím ťa nestresuj a nekrič, veď ja ťa počujem. Dám si pozor, neboj. Pa."


Prešlo sedem dní a u nás sa opäť balili kufre. Tentoraz Tomášove. Všade plno šiat a neporiadok. Cítila som, že s ním odíde to, čo ma držalo ako tak nad vodou. Tomáš má 28 rokov a už štyri roky žije na Floride. Robí tam plavčíka, konkrétne v Key West. Je to úžasné miesto. S Jurajom sme párkrát rozmýšľali, že sa na starobu do Key West presťahujeme. Obaja sme totiž dovolenky milovali. More, slnko, teplo, pláže, počernejší obchodníci, s ktorými Juraj vyjednával ceny sú živou spomienkou na všetky tie dovolenky, ktoré sme absolvovali. Obaja sme južanské typy. Možno preto sme stále uprednostňovali more pred lyžami. Všetky dovolenky či už na Kube, Jamajke, Malorke, Ibize alebo niekde inde stáli za to. Až na tú poslednú.

 

Spomínam si veľmi presne na ten dátum. Bolo 27. apríla a my sme oslavovali tridsiate výročie svadby. Sú to necelé tri roky dozadu, keď sme s Jurkom oslavovali našu perlovú svadbu. Sedeli sme v malej reštaurácii v centre mesta.

 

Malá, tichá reštaurácia zarezervovaná v tento večer iba pre nás. Tridsať bielych ruží a k tomu moje obľúbené pralinky previazané červenou mašľou. Všetko presne v jeho štýle. Štýl nevtieravého, a pritom romantického muža. Gentleman. Romantik. Môj muž. Len a len môj. Usadili sme sa k stolu a objednali si lososa s bylinkami, opekané zemiaky, zeleninový šalát a našu obľúbenú fľašu červeného vína.

 

„Drahý, si úžasný. Milujem ťa a ďakujem za tieto darčeky, ktorými si ma prekvapil. No hlavne ti chcem poďakovať za tých tridsať rokov, čo si to so mnou vydržal."

„Zlato, veď ťa milujem. Urobil by som všetko na tomto svete, aby si som videl radosť v tvojich očiach. A neďakuj. Neraz si to mala aj ty so mnou ťažké."

„Jurko a ako si našiel túto úžasnú reštauráciu? Som tu prvýkrát a nemôžem odtrhnúť oči od tej elegancie a noblesy."

„Elenka, tento podnik vlastní jeden známy, ktorému som prednedávnom vyliečil jeho dalmatínca. Ja ako veterinár som si s ním hravo poradil, no pre neho to bolo veľké zadosťučinenie, že som jeho psíkovi pomohol."

„Ale nehovorme už toľko, radšej sa pusťme do lososa, kým nám to nevychladne," dodal môj romantik.

 

...pokračovanie nabudúce...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?