Miesto utrpenia...

Autor: Eva Faithová | 23.11.2011 o 16:11 | Karma článku: 5,26 | Prečítané:  942x

Balili si kufre. Vzali si so sebou to najcennejšie, čo vlastnili. Obliekli si svoje obľúbené šaty. A niektorí poslednýkrát zamkli za sebou dvere svojho domu. Vykročili do neznáma. Na miesto, kde ich mala čakať lepšia práca. Prišli však tam, kde Zubatá kosila bez rozdielu na vek, pohlavie, dobré či zlé skutky. Ak sa má niekto spýta, ako si predstavujem peklo, odpoviem len, že utrpenie nevinných ľudí v koncentračnom tábore je tým najväčším zlom, ktoré bolo na ľuďoch spôsobené.

Niekto si pod koncentrákom predstaví smrť, iný vychudnutých ľudí s holými hlavami či dym, ktorý vychádzal zo spaľovne. Viac ako pol storočie je za nami. Nie je to tak dávno, keď sa diali veci, z ktorých nám ešte aj teraz behá mráz po tele. Keď som bola asi pred rokom v Osvienčime, uvedomila som si, že odtiaľ nevyžaruje nič pozitívne. Vo vzduchu bolo ešte  stále cítiť ten pach smrti. Daždivé počasie umocňovalo pocity smútku. Kvapky dažďa, ktoré nás sprevádzali celou cestou prekrývali skutočné slzy na tvárach mojich priateľov. Slzy, smútok a znechutené výrazy ľudí boli neprehliadnuteľné. No nedalo mi sa tváriť optimisticky pri pohľade na úbohé tváre Židov, ktoré na nás hľadeli z fotografií visiacich na dlhej chodbe. Z ich pohľadov sa dalo predpokladať, že už pri fotení, vedeli o svojom trpkom osude.

 

Vlasy, okuliare, protézy, hrnce, kufre, topánky a fotografie. Len to po nich zostalo. Nič viac, nič menej. Ich duše podľa mňa stále blúdia a budú blúdiť po tom hroznom mieste, kde láska, pokoj, optimizmus nikdy nebol a nebude v móde. Tam sa nič také vtedy nenosilo. A musím sa priznať, že aj pozitívne naladený človek, pred vstupom do tohto areálu zahodí úsmev a sklopí ružové okuliare.

 

Stále som si myslela, že cestovať niekam je radosť. No ich cesta bola krížom. Osvienčim nemá byť turistickou atrakciou, ale miestom, kde si týchto ľudí môžeme uctiť. Nemali by sme zabúdať na to, že v minulosti existovala obrovská ľudská rasová nenávisť, ktorá takto masovo ničila nevinné životy. Teraz už nie sú koncentračné tábory, no nenávisť sa stále motá po svete. Média nás často informujú o teroristických útokoch. Prečo je toľko nenávisti a hnevu medzi ľuďmi? Prečo chceme byť vo všetkom prvý, slávny a uznávaný? To nám šťastie neprinesie. Skúsme sa občas zamyslieť, z čoho sa skutočne tešíme a čím môžeme urobiť radosť blízkym. Niekedy postačí milý pohľad. Inokedy maličký úsmev. No raz za čas sa môžeme aj poriadne zaškeriť a ukázať hollywoodske zubáky. Tešme sa z maličkostí. Komunikujme s tými, na ktorých nám tak veľmi záleží, no v prvom rade sa tešme z úspechov iných. A možno raz dospejeme k tomu, že červík nenávisti odíde do dôchodku a nahradí ho motýľ lásky. Ten bude neustále zaneprázdnený, pretože bude rozdávať toľko lásky, koľko sa ani do jedného veľkého deravého vreca nezmestí. Len prosím vás nečakajte na motýľa. On vám nespadne na rameno. Musíme ho vytvoriť spoločne a čím skôr, aby sme mali život pestrejší, farebnejší, plný radosti a prekvapenia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?