Nečakaná zastávka Wolfsberg...

Autor: Eva Faithová | 13.11.2011 o 12:22 | (upravené 13.11.2011 o 12:53) Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1220x

Predstavte si, že idete s priateľmi na dovolenku. No je to prvýkrát, čo idete autom. Jedno auto, päť ľudí, plný kufor batožiny, 1 bábovka, 50 pizzovníkov, muffiny a pár energeťákov pre šoférujúcich.  Ešte aby som nezabudla, cestovali s nami aj nejaké tie rezne. Veď občerstvenie je počas cesty dôležité, tak prečo by sme si nezobrali niečo chutné. Na tom by nebolo nič zvláštne, no predsa sa len stalo niečo, čo nikto z nás nečakal.

 

Cesta bola naplánovaná takto. Mali sme prejsť celé Slovensko, potom sa napojiť na rakúske diaľnice a následne pokračovať talianskymi. Slovensko sme prešli ešte v noci. Mali sme nejakú tu zastávku, kde sme sa ponaťahovali, niečo prekusili, skontrolovali vybavenosť toaletných zariadení na slovenských benzínkach a pokračovali v ceste. Aby som nezabudla, chalani si dobíjali energiu kvalitnou hudbou a my baby sme vzadu tíško podriemkavali alebo si pospevovali tie najlepšie hity. Poniektoré z nás sa len zoznamovali so skupinou Depeche Mode. Po napojení sa na rakúske diaľnice išlo všetko ako po masle. Polovica cesty bola za nami, keď nám niekde pri meste Graz prestalo naše auto poslúchať. Zrazu začalo vydávať podivné zvuky. Zvuky, z ktorých sme zacítili, že cesta sa nám asi trošku skomplikuje. Museli sme zastaviť. Následne sme už nemohli naštartovať. Ostali sme visieť na diaľnici. „Čo sa stalo? Čo je s autom? My stojíme?," ozývalo sa zo zadných sedadiel. Chalani si nasadili reflexné vesty, vystúpili, otvorili kapotu a zisťovali, kde sa stala chyba. Lámali si hlavu možno aj hodinu, no na nič neprišli. „Dievčatá, musíme zavolať odťahovku. Tu zostať nemôžeme." Už len po pomyslení, že sme v Rakúsku nám bolo jasné, že pálka za odtiahnutie bude vysoká a možno na naše vytúžené miesto ponúkajúce odpočinok a zábavu ani nedôjdeme.

 

Hovorí sa, že ísť autom je riziko. No, ja na také veci neverím. Čo sa má stať, to sa stane. Či už vo vlaku, v lietadle, na lodi, na Slovensku alebo v Karibiku. Je to proste jedno, kde sme. Odťahovka dorazila. Problém však bol nadviazať komunikáciu v nemčine. Ale chalani, ktorí ovládali hlavne taliančinu, to zvládli bravúrne aj v nemčine.

 

„Ani som nevedel, že viem tak po nemecky," dodal s úsmevom Jerremy, náš člen posádky. „Čo ti vravel ten čudesný pracovník odťahovky? Pomôže nám? Povedz už niečo," naliehala kamoška Agnesa. „Tak Ervín vravel, že nás odtiahnu preč z diaľnice, k najbližšej opravovni Opel, ktorá nám ešte dnes pomôže a budeme môcť pokračovať v ceste." Naložili auto. Jerremy si sadol dopredu k Ervínovi a my sme sa „viezli" v našom nepojazdnom aute. Ťahal nás asi tak 20 minút, už k spomínanej opravovni áut, do mestečka Wolfsberg. Keď Jerremy spolu s bratom vystúpil z auta, oblial ho pot. Ervín nás dotiahol k opravovni, v ktorej nám cez víkend auto neopravia a ešte si za odtiahnutie vypýtal nemalú sumu. Neverím, že čas v Rakúsku beží tak rýchlo. Na hodinkách Slováka 20 minút, na hodinkách Rakúšana 90 minút. Takže na doklade o zaplatení jasne stálo, že máme zaplatiť 250 eur za 90 minút odťahovej služby. Protesty - neprotesty, museli sme zaplatiť. Mali sme dosť vyhrážok nenažraného a chamtivého Rakúšana. Chcel na nás totiž zavolať políciu a zamknúť nám auto do jeho súkromnej garáže. Ako sa slušne vyjadril kamarát Jerremy: „Ervín nás ojekabátil. Šmejd jeden." Ervínovi by nikto z nás už v živote nepotriasol rukou, nepoďakoval a nenalial huncútika ani kocúrika a už vôbec nie stachana.

 

Už sme neviseli na diaľnici, ale na parkovisku pred zatvorenou opravovňou. Jerremy s bratom sa pokúšal opraviť auto a my baby sme si rozložili deku na betóne a natiahli sa po dlhej ceste. Dali sme si rezeň a na malú chvíľku sme si zdriemli. Klamala by som, ak by som vravela, že sa mi na tom rakúskom betóne nič neprisnilo. Kráčajúc po pláži som si užívala teplé letné lúče. Na chodidlá sa mi lepili zrniečka piesku, ktoré po chvíli zmyla slaná morská voda. Zrazu som začula nejaký motorový čln. Bol na ňom plavčík. Hnedá pokožka a tmavé vlasy prezrádzali, že bude miestny. Tuším ma zbadal. Žmurkol na mňa a smeroval člnom ku mne. Čoraz hlasnejšie som počula zvuk motora. V tej chvíli do mňa niekto štuchol a prebudila som sa z krásneho sna. Otvorím oči, v pravo ešte spiaca Veronka, v ľavo Agnesa, ktorá ma nechtiac zobudila a pár metrov pred nami chúďatká chlapci rozoberali auto. No márne. Zázrak sa nekonal. Auto sa nedalo vôbec naštartovať. Vybrali sme sa pre pomoc. Nikto vo Wolfsbergu nebol ochotný pomôcť piatim mladým ľuďom. Zašli sme aspoň do miestneho podniku, aby sme sa občerstvili.

 

Poviem vám, aspoň tam bolo veselo. Rakúšania v tomto meste nepoznajú nápoj Sprite. Pri objednávaní sa nás dodatočne spýtali, či chceme „Šprajt". No áno, šprajt - sprite, veď je to to isté. No úplne sa netrafili. Čistá voda s cukrom a citrónom asi nebude originál Sprite. Ak budete mať niekedy chuť na Šprajt, určite sa vyberte do Wolfsbergu. Neviem ako ostatným, ale mne sa zdalo celé toto mestečko ako zlý žart. Akoby tu boli všetci herci a za chrbtom sa nám smiali, že sme uviazli na tomto podivnom mieste. Myslela som, že sme hlavnými hrdinami nejakého hororu, na ktorých sa o chvíľku niekto vrhne. Jednu chvíľu som mala pocit, že proste niekto odniekiaľ vybehne a zakričí „je to možné" alebo „bola to len skrytá kamera". Potom som si uvedomila. Je to realita a musíme sa odtiaľ dostať. Nechceme predsa celý život stráviť na parkovisku v aute a popíjať v miestnej krčme Šprajt.

 

Začalo sa stmievať. Odišli sme k autu, vybrali sme všetky veci z kufra a položili ich na drevenú paletu k autu. Potrebovali sme sa konečne vyspať. Rozumne sme sa poukladali a snažili sa zaspať. No nedalo mi a párkrát som v noci hodila očkom po veciach, ktoré ležali pri aute. Prísť o kufor plný oblečenia by vzalo nejednu babu. Chvalabohu nám nič nezmizlo. Prebudili sme sa, umyli si zúbky pri miestnom potôčiku a čakali na skvelého otca našich kamarátov, ktorý priniesol druhé auto, takzvaného Batmana, s ktorým sme mohli pokračovať v ceste do Talianska.

 

Nefunkčné auto s klímou sme vymenili za funkčného Batmana bez klímy a pokračovali sme. Poviem vám, že vydržať na talianskej diaľnici bez klímy v štyridsiatich stupňoch je des. Otvoríte okno a cítite ako by vás niekto fénoval. Zatvoríte ho a nemôžete dýchať z toho tepla. No šťastne sme došli do cieľa a o to viac sme si užívali celú dovolenku. V duchu sme ďakovali Bohu, tiež kamarátovmu otcovi za druhé auto a rovnako chlapcom, že si zachovali chladnu hlavu pri Ervínovi, a že si môžeme len s dňovým oneskorením užívať čaro Talianska. Celú dovolenku sme sa bláznili ako sme len mohli, smiali sa na Wolfsbergu a Ervínovi a užívali si každučkú minútu plnými dúškami. Veď presne taký má byť život. Nečakaný, bláznivý a plný prekvapení.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?